Spomínal som, že pracujem v letectve. V odbore, kde nie je núdza o dramatické situácie, napätie a stres. Tieto javy vnímam ako súčasť svojej profesie, zžil som sa s nimi. Avšak opísaná skúsenosť s Generali a boj o záchranu života mojej matky dramatickosťou prekonal všetko, čo som doteraz zažil.
Keď som matke oznámil, že záchranný transport na Slovensko je nádejný, doslova ožila. Fyzioterapeut s ktorým robila dychové cvičenia po dvoch dňoch konštatoval veľký pokrok. Povzbudilo ju, že bude doma v prostredí, ktoré dôverne pozná, u svojho lekára, ktorému dôverovala, že uvidí môjho mladšieho brat, ktorý zostal doma, že pominú výčitky, že je na obtiaž. Jednoducho – psychika pozitívne zmobilizovala jej vnútorné sily. Žiaľ, keď som jej oznámil, že transport sa neuskutoční, rezignovala. Uvedomila si beznádejnosť situácie a jej zdravotný stav sa od toho momentu začal rapídne zhoršovať. Lekári sa všemožne usilovali nielen medicínsky, ale hlavne psychický pomôcť. Aj oni povzbudzovali s vedomím, že štát sa nemôže tak barbarský zachovať voči svojmu občanovi. Pre nich všetko, čo som pre záchranu matky robil, s čím som sa boril, bolo neuveriteľné a nepochopiteľné.
Pätnásť rokov nás veľká vzdialenosť vzájomne oddeľovala. Dlho sme pripravovali vycestovanie rodičov k nám do Austrálie. Pracovné povinnosti im to neumožňovali. Keď sa však naskytla prvá príležitosť, prišli. Všetci sme sa na stretnutie veľmi tešili. Prežili sme veľa nezabudnuteľných spoločných chvíľ. Zvlášť mamina to prežívala v nebývalej pohode. Očarovalo ju more a krásna príroda, nevedela sa toho nasýtiť.
A tesne pred návratom to prišlo tak neočakávane....
Psychická trauma z bezmocnosti nájsť pomoc v ďalekom, predsa len neznámom, svete dokonala svoje pustošivé dielo. Zoslabnuté srdce nevydržalo a mamina sa domov na Slovensko už nevrátila.
Tá, ktorá celý život hýrila energiou, vtipom, rozdávala pohodu, nezištne pomáhala, skonala v mojej blízkosti tu v Austrálii. Keby právny poriadok vedel kvalifikovať opísaný postup Generali, tak by sa to malo bez váhania posudzovať ako úmyselná vražda. Dobre poznali z vyjadrení tunajších lekárov zdravotnú situáciu. Verifikovali si ju (podvodným spôsobom) u ošetrovacieho lekára na Slovensku. Tunajší lekári niekoľko krát apelovali na nutnosť záchranného prevozu. Generali to však, zaslepená honbou za ziskom, vedome ignorovala a už pripravený transport odsabotovala.
Pod vraždou nebude podpísaná len Generali. Svoj podpis „pridali“ aj všetci tí, ktorých som prosil o pomoc: politikmi počnúc, bohatými firmami končiac. Je to jav, ktorý v civilizovanej krajine je neslýchaný. Som skeptik, ale bude to dlho trvať kým sa moja rodná krajina stane krajinou slušných ľudí, krajinou, kde sa rešpektujú elementárne princípy morálky a etiky a občan sa stane nie deklarovaným, ale skutočným záujmom všetkých čo zodpovedajú za správu krajiny.
Je nepopierateľné, že mnoho sa za tu dobu u nás doma posunulo k lepšiemu avšak zákony a právny rámec ešte spoločnosť nezmenia. Spoločnosť sa zmení až zmenou vedomia ľudí. Skoro polstoročie masívnej deformácie morálky, etiky, vzájomných ľudských vzťahov zanechalo hlboké stopy vo vedomí. Smutné je, že touto infekciou sú postihnutý tiež tí, ktorý sa votreli do priazne sľubmi, že spoločnosť povedú medzi slušne krajiny. Od takto postihnutých sa to nedá očakávať.
Ivo Kánik, Brisbane, Austrália